Prichádzajú dobré časy. Viem to. Lebo teraz mi je nanič a po období búrky vždy vykukne slnko, však? Ehm, odpustite mi tento mega klišé začiatok... Len mám pocit, že jednoducho potrebujem napísať článok, aby som namotivovala sama seba a dodala si potrebnú dávku optimizmu. No a možno na to natrafí niekto, kto to bude potrebovať rovnako ako ja. Mávam obdobia, kedy som jednoducho (áno, priznávam) zatrpknutá. Som zatrpknutá, ale čo je ešte horšie - ľutujem sa. Ľutujem seba a všetko, čo sa mi deje, sťažujem sa na ľudí naokolo, na každú hlúposť, ktorá ma postihne a na konci dňa si líham s hlavou ako balón, plná hnevu a úzkosti. Veľa  som nad tým rozmýšľala a myslím, že nie som sama. Mám pocit, že celkovo my - ľudia - sa tak nejako zvláštne vyžívame v hľadaní akejkoľvek drobnosti, na ktorú by sme si mohli ponadávať. Aby sme sa mohli poľutovať, aby sme mohli obviniť niečo alebo niekoho iného, okrem seba. Aby sme sa ,,rozptýlili" a vlastne, mám pocit, že nás to tak trochu aj baví dookola a dookola sa sťažovať na tú istú hlúposť a živiť v sebe hnev deň čo deň namiesto toho, aby sme mávli rukou a nechali to tak. Prečo?!

Nedávno sa mi stala taká vec - menšia nepríjemnosť alebo skôr nedorozumenie s profesorkou. Bola som nahnevaná a cítila som sa ukrivdená a hoci som vedela, že to nezmením, moje rozčúlenie nepoznalo hraníc. Nadávala som, hnevala sa, kričala a viedla dvadsať minútové monológy na účet danej profesorky. Bola som tak silno presvedčená, že proste si na ňu musím zanadávať, aby to všetko zo mňa vyšlo von, že som si ani neuvedomila, že hnev sa vo mne len hromadí a hromadí, čím viac sa nad tým zamýšľam. Začala som si však všímať, že skutočne mi zbytočné durdenie sa nepomáha. K ničomu - k psychickému ani fyzickému zdraviu. Vtedy prišlo osvietenie, blik - žiarovka. Toto musí prestať! Sebaľútosť, hnev, kričanie, nadávanie, zveličovanie... Je však ťažké sa zbaviť akéhosi zlozvyku, keď ľudia okolo vás sú na tom prinajlepšom podobne ako vy. Neviem, kedy som si to začala uvedomovať, ale nesmierne ma rozčuľovalo neustále sťažovanie si istej spolužiačky. V podstate ma rozčuľovalo to isté, čo som sama robila - ironické nie? Väčšinou to tak však funguje... Hnevalo ju všetko a hľadala chyby aj tam, kde nie sú. Sťažovala sa náš kolektív v triede, na písomky, na ľudí naokolo, na to, že sa niekto nadýchol nesprávnym spôsobom. Spoločnosť takýchto ľudí je doslovne toxická, vysaje z vás všetky zvyšky energie a verte mi, že zlá nálada je oveľa nákazlivejšia ako tá dobrá.
Povedala som si, že sa musím obrniť voči všetkým týmto ľuďom a voči vlastnému chtíču rozčuľovať sa nad blbosťami. Áno, naozaj je niekedy potrebné svoj hnev vypustiť a proste ho nechať ísť - kričať, nadávať, plakať, čokoľvek... ale prosím, naozaj vás prosím, nevytvárajte zlosť, hnev a negatívne veci tam, kde absolútne nie sú. Nehľadajte to zlé. Hľadať to zlé je jednoduché, primitívne - to zvládne každý. Pozerajte sa na dobré stránky veci - na chvíľu si nasaďte na nos ružové okuliare a pozerajte sa na svet s úsmevom!

 Lana