Podvedomie. Pojem v psychoanalýze definovaný ako najväčší objem psychiky - niečo, čo stojí v protiklade k vedomému duševnému životu. Teória pekná, now let´s talk about reality. 

Prichádzajú dobré časy. Viem to. Lebo teraz mi je nanič a po období búrky vždy vykukne slnko, však? Ehm, odpustite mi tento mega klišé začiatok... Len mám pocit, že jednoducho potrebujem napísať článok, aby som namotivovala sama seba a dodala si potrebnú dávku optimizmu. No a možno na to natrafí niekto, kto to bude potrebovať rovnako ako ja. Mávam obdobia, kedy som jednoducho (áno, priznávam) zatrpknutá. Som zatrpknutá, ale čo je ešte horšie - ľutujem sa. Ľutujem seba a všetko, čo sa mi deje, sťažujem sa na ľudí naokolo, na každú hlúposť, ktorá ma postihne a na konci dňa si líham s hlavou ako balón, plná hnevu a úzkosti. Veľa  som nad tým rozmýšľala a myslím, že nie som sama. Mám pocit, že celkovo my - ľudia - sa tak nejako zvláštne vyžívame v hľadaní akejkoľvek drobnosti, na ktorú by sme si mohli ponadávať. Aby sme sa mohli poľutovať, aby sme mohli obviniť niečo alebo niekoho iného, okrem seba. Aby sme sa ,,rozptýlili" a vlastne, mám pocit, že nás to tak trochu aj baví dookola a dookola sa sťažovať na tú istú hlúposť a živiť v sebe hnev deň čo deň namiesto toho, aby sme mávli rukou a nechali to tak. Prečo?!