O tom ako...

O tom ako je (občas) fajn byť introvertom

13:52:00

Celý svoj život mi ľudia vyčítajú, že nedokážem dať najavo svoje pocity. Niekoľkokrát som bola ,,napomenutá" za to, že som príliš tichá a mnohokrát sa ma niekto spýtal ,,Ty aj rozprávaš?" . Myslím, že by mi nestačili prsty na rukách (ani na nohách) keby som chcela spočítať koľkokrát som si želala dať to zo seba von, nebáť sa byť stredobodom pozornosti a proste be out there. A verím, že aj vy ako introvert ste si mnohokrát vyslúžili poznámky typu ,,tá tichá" alebo ,,nudná", keď ste namiesto party mali nos zaborený v knihách. Lenže je ťažké zmeniť svoju náturu a napokon, nehovorí sa všade, aby sme sa prijali takí akí sme? Ja som introvert a vravím vám, že niekedy to má svoje výhody.

Poviedky a iné

Machuľa času

12:41:00


 Sedela som v starom kresle s poničeným poťahom. Neďaleko odo mňa som počula jemné praskanie dreva v krbe. Teplo sýtooranžových plameňov mi zohrievalo telo a prenikalo až do kostí. Bola mi  však neskutočná zima a napriek tomu, že som bola zabalená v chlpatej deke sa mi ruky triasli. Ruky. Obzrela som si ich. Chudé a dlhé prsty sa mi triasli, no už dávno nie od zimy. Koža na nich bola zošuverená a stará. Nepatrili mne. Nemohli. Chytila som si tvár a nahmatala som ochabnutú pokožku zdobenú množstvom čiar, ktoré na nej zanechal čas. Natiahla som sa po malé zrkadlo položené na konferenčnom stolíku z dubového, evidentne už veľmi starého a opoužívaného, dreva. Pozeral na mňa pár vyblednutých vodnatých očí, v ktorých sa zrkadlila prázdnota. Temná, studená, ničivá temnota. Niečo som zacítila.

Popular Posts

Like us on Facebook

Flickr Images