Machuľa času

12:41:00


 Sedela som v starom kresle s poničeným poťahom. Neďaleko odo mňa som počula jemné praskanie dreva v krbe. Teplo sýtooranžových plameňov mi zohrievalo telo a prenikalo až do kostí. Bola mi  však neskutočná zima a napriek tomu, že som bola zabalená v chlpatej deke sa mi ruky triasli. Ruky. Obzrela som si ich. Chudé a dlhé prsty sa mi triasli, no už dávno nie od zimy. Koža na nich bola zošuverená a stará. Nepatrili mne. Nemohli. Chytila som si tvár a nahmatala som ochabnutú pokožku zdobenú množstvom čiar, ktoré na nej zanechal čas. Natiahla som sa po malé zrkadlo položené na konferenčnom stolíku z dubového, evidentne už veľmi starého a opoužívaného, dreva. Pozeral na mňa pár vyblednutých vodnatých očí, v ktorých sa zrkadlila prázdnota. Temná, studená, ničivá temnota. Niečo som zacítila.
Niečo hnilobné. Stiahlo mi žalúdok a naplo ma. Vedela som čo to je. Blížila sa, cítila som to. Cítila som ten chlad, mrazilo ma z toho. Vo vzduchu sa niesla prímes mokrej hliny, dažďa a niečoho stuchnutého. Prichádzala. Smrť. Vedela som to a hoci som cítila ako mi strach opantal všetky zmysly, ako sa mi zaboril do celého tela a valil sa mi žilami rýchlosťou svetla, niekde vnútri som bola pokojná a vedela som... vedela som, že všetko bude v najlepšom poriadku. Zrak mi padol na konferenčný stolík. Ležal na ňom kus bieleho papiera s jemnými linajkami počmáraný spleťou slov. Schmatla som papier a dívala som sa na množstvo slovných spojení. Nedávali zmysel. Boli ako vytrhnuté z kontextu. Mračila som sa na slová, akoby to bola ich vina, že im nerozumiem a vravela si aké hlúposti to sú. Čisté nezmysly! Kričala mi hlasy v hlave. Čítala som ich znova a znova až pokým mi nezačali byť známe, až pokým som nepochopila koho slová to boli. Patrili mne. Tie slová patrili mne, v hlave mi prebleskovali momenty, kedy som ich vypustila z úst, kedy som ich načmárala na papier alebo kedy mi len tak prišli na um. Boli to moje sny, moje túžby, moje vášne. Pichlo ma pri srdci. Opäť som pocítila chlad a temný pocit, že už naozaj nie je ďaleko. Rozbúchalo sa mi srdce. Musím niekedy napísať knihu! Zneli prvé slová úhľadne napísané na papieri a v hlave mi preblesol moment, keď som ich prvýkrát vravela mame s úsmevom na perách a s takou istotou v hlase, ktorej by sa nikto nedovolil odporovať. Písala som rada. Priam som to milovala až do čias, kedy moja stredoškolská profesorka literatúry nezačala nad mojimi výmyslami zalamovať rukami a trúsiť poznámky, že som strašne neoriginálna. Zmierila som sa s tým a už nikdy som nič nenapísala. Raz sa naučím hrať na klavír. Stálo hneď pod tým. Spomínam si na ten deň. Na internete som našla dokonalé klavírne diela od Chopina a rozhodla sa nikdy neupustiť od myšlienky byť schopná raz jedno zahrať. Lenže hranie na klavíri nikdy nepatrilo medzi tie správne koníčky, nikdy na to nebol čas. Študovanie jazykov bolo dôležitejšie, pretože ma to malo živiť. Doučovania z matematiky boli taktiež oveľa podstatnejšie, lebo na prestížnom gymnáziu bolo ponižujúce dostávať trojky či štvorky. Nakoniec nikdy neprišla vhodná chvíľa, kedy by klavír bol pre mňa rozumným koníčkom. Všetko som robila z nejakého rozumného dôvodu, ktorý dával zmysel. Vôbec nič v mojom živote sa nedialo skrátka len preto, že som to chcela. Tetovanie. Znelo stroho na papieri. Návrhy na tetovanie som neustále menila, každý deň sa mi páčilo niečo iné. Vedela som však, že tetovanie mi bude zdobiť ľavé zápästie. Pozrela som naň - bolo chudé s presvitajúcimi modrými žilami. Bolo holé. Rovnako ako aj to pravé a rovnako ako zvyšok môjho tela. Tak veľmi milujem cestovanie. Láka ma Európa. A história. No najviac zo všetkého by som chcela vidieť Anglicko. Proste ma to tam ťahá. Spomínam si ako som vykladala Adamovi - svojmu kamarátovi v tínedžerských rokoch, keď sme potajomky vonku popíjali víno a fajčili LM-ky. Ktovie čo je s ním dnes. Kto vie čo je dnes s mojím cestovaním. Viem jedno. Nie som v Anglicku. Nie som ani v inej zaujímavej krajine, o ktorej som horlivo rozprávala posmelená alkoholom. Sedím doma. V mojom rodnom meste a hoci si nie som úplne istá, niečo vnútri mi hovorí, že som ho nikdy neopustila. Do očí sa mi tlačili slzy. Prechádzala som ďalej zoznamom. Nafarbiť si vlasy. Čítať knihy od Bukowského. Ísť na roadtrip. Čítala som nekonečný zoznam a horúci potok sĺz mi padal dole zvráskaveným lícom. Celý život som sa snažila žiť podľa akýchsi pravidiel, celú svoju mladosť som premrhala tým, aby som nič nepremrhala, v dospelosti som sa uháňala za kariérou a tou najlepšou pozíciou, aby som mohla byť na seba pyšná. A teraz tu sedím, smrť mi dýcha na krk mrazivý vzduch a jediné čo si želám je vrátiť čas. Vrátiť čas a povedať svojmu mladému ja nech nerobí rozumné veci. Nech si neodôvodňuje každú jednu vec niečím čo dáva zmysel. Nech skúša, nech sa nebojí, nech padá a nech sa zdvíha a nech znova padá. Nech sa nebojí omylov, hanby a potupy. Chcem vstať a zatriasť svojím 17-ročným ja, ktoré odmietlo prvého chlapca, ktorý mi kedy zložil kompliment, len preto, že by nebolo správne s ním niečo mať. Chcem vstať a dať si facku za to, že som si nenafarbila vlasy na ryšavo, lebo som sa bála čo by na to povedali ľudia naokolo. Chcem povedať môjmu mladému ja, že na tom nezáleží... že keď odbíjajú posledné minúty života nezáleží na tom kto čo hovoril alebo čo sa zdalo správne ostatným. Jediné na čom záleží je to, spraviť veci, po ktorých skutočne túžime - veci, ktoré nepotrebujú logický dôvod, pretože cítime, že áno toto chcem! A možno by boli moje rozhodnutia nesprávne, možno by som časom zistila, že som odbočila z cesty a musím urobiť zopár krokov nazad, aby som ju znova zbadala, ale to je v poriadku. Spadneme, oprášime si doráňané kolená a znova sa postavíme. Mnohokrát.
   More sĺz dopadalo na papier a vytváralo atramentové mláky. Po slovách zostali už len veľké modré šmuhy s prímesou slaných sĺz. Cítila som sa ako tie slová strácajúce sa do machúľ. Strácala som sa. Triaslo ma od zimy a pach mokrej hliny a stuchliny mi vrazil priamo do nosa. Poslednýkrát som sa nadýchla a výdych mi uviazol kdesi v hrdle. Cítila som sa ako veľká atramentová machuľa padajúca do ničivej tmy.

Lana

You Might Also Like

1 komentárov

Popular Posts

Like us on Facebook

Flickr Images